sobota 26. mája 2012

Opposites 6

Zas ma chytá depka, ale čo už :/ A nie, nemá nič spoločné s touto časťou :)
Drobátko dlhšia, dúfam, že sa bude páčiť :P 


„Si robíš prdel!“ toto bola moja reakcia, keď som zbadala tú kopu dievčat čakajúcich na koncert.
„Klídek. Polovica nemá lístky a okrem toho niečo ste mi sľúbili,“ nedala sa znechutiť Claudia.
„Začínam to ľutovať,“ zamrmlala Vera a ja som sa usmiala. Predrali sme sa dnu a našli sme si miesta.
„Ak toto prežijeme, štátnice dáme ľavou zadnou,“ zahundrala som smerom k Vere. Tá neprítomne prikývla a poslala esemesku Derekovi.
Skvelé! Ona si bude celý čas esemeskovať a ja tu budem trpieť? Naozaj ľutujem, že som sa na to dala nahovoriť. Po štvrť hodine čakania sa konečne vyvalili von. Claudia začala pišťať a kričať spolu so všetkými babami, iba ja a Vera sme stáli a čumeli na nich ako na húsenice. Vyslúžili sme si za to niekoľko škaredých pohľadov. Bolo mi to jedno, ale aj tak som nahodila zamilovaný pohľad a umelý úsmev a tvárila som sa, akoby som mala každú chvíľu odpadnúť.
Nakoniec sa umelý úsmev vymenil za skutočný, keď som si predstavila ako všetky tie fanynky naháňam na traktore a ony nemajú ako utiecť. Pričom na kapote som mala zavesené hlavy všetkých členov 1D ako trofeje. Si šibnutá! myslela som si, ale vyčarilo mi to na tvári ešte väčší úškrn. Keď šialenec, tak nech poriadny, a začala som si vymýšľať ešte väčšie kraviny. Koncert sa skončil, akurát keď som ich varila v kotli a pritom som im spievala pesničky Biebera. Claudia hovorila, že medzi directionerkami a bieberkami panuje „vojna“ a teraz som to patrične využila. To už som sa uškŕňala ako totálny blázon. Veľa som si z toho koncertu nepamätala, ale aj tak som úžasne bavila. Chalani zaspievali prídavok a odišli. Vera si hodila mobil do kabelky a otočila sa na mňa.
„Pamätáš si niečo z koncertu?“
Uškrnula som sa. „Jasné, že nie.“
„Lebo si sa celý čas usmievala akoby si bola do nich zamilovaná,“ skúmavo si ma premerala.
„Ehm, to bolo niečo iné...“ Dobehla k nám Claudia.
„Baby ten koncert bol úžasný! Poďme!“
„A kam?“ opýtala sa Vera prekvapene.
„Však na autogramiádu...“
„Hej, hej, hej! Na tom sme sa nedohodli!“ protestovala som.
„Ale to patrí ku koncertu. Poďte prosím. Už nikdy vám o nich nespravím prednášku a ani vám už nebudem púšťať ich pesničky.“ Vera sa vystrela.
„To sa oplatí. Ideme Cat.“ Neochotne som sa šuchtala za nimi.
V tej rade sme stáli asi hodinu. Keď  bolo pred nami už iba asi 10 dievčat, uvedomila som si, že Harry ma možno spozná. A ostatní tiež. A to znamená, že ma Claudia zabije. A ja budem zomierať veeeeľmi pomaličky. Našťastie  nás púšťali po skupinkách. Bodygard chcel iba 2 z nás, tak som poslala Veru a Claudiu napred a vydýchla som si od úľavy. Toto bolo hrozných 10 minút stresu a všetko iba kvôli nemu. Dúfala som, že sa mi iba podpíšu a nebudú nič komentovať.
O chvíľu mi ten bodygard kývol a ja som k nim pristúpila. Ako na potvoru bol prvý Harry.
„Tak, pre koho to bude?“ Uškrnula som sa, ale neodpovedala som. Harry dvihol hlavu. To, že ma uvidel ho sprvu šokovalo, ale hneď sa usmial.
„Myslel som, že nie si naša fanynka,“ povedal so širokým úsmevom zatiaľ čo podpisoval kartu.
„Bola som donútená sem ísť, tak to nekomentuj,“  odvrkla som. Usmial sa ešte viac a podal kartu Liamovi.
„Páčil sa ti koncert?“
„Nič si z neho nepamätám,“ povedala som úprimne. To už na mňa pozerali aj ostatní chalani. Bohužiaľ ma spoznali.
Liam sa zatváril dotknuto. „Načo si si potom kúpila lístky?“
„Ja som ich kúpila kamoške na narodky, ona mala ísť ešte s niekým, ale tie zas nemohli tak nás podplatila, aby sme sem šli.“
„Čím?“ opýtal sa Zayn.
„Tým, že už mi nebude o vás robiť každodenné prednášky,“ uškrnula som sa nad ich zhrozenými pohľadmi.
„Ale aj tak nás rada vidíš,“ usmial sa Louis.
„Nefandi si.“ Oni sú všetci takí... švihnutí? Hoci jak keby som ja nebola.
Posledný bol Niall. Ten ma zrejme spoznal až teraz, lebo sa skoro zadusil vodou. Čo ste sa všetci zbláznili?
Podpísal sa a podal mi ich popodpisovanú fotku. Vzala som si ju a išla som za babami. Claudia žmolila v rukách svoju aj Verinu podpiskartu, tak som jej podala aj tú svoju.
„Toto boli tie najkrajšie narodeniny.“ A mňa stáli 10 rokov života.
„Veď ich máš až zajtra.“
„To je jedno...“ Rýchlo som ich prerušila.
„Mohli by sme ísť domov? Hádať sa môžete aj po ceste!“ 

5 komentárov:

  1. skvelá kapitola, normálne si ma potešila, keď sa tu objavila.. :) No mohla by si dať aj ďalšiu, prosím.. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. nááádheráá!! úžasné volačo,len píš a píš a píš a píš!!! :)
    Eli:)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Skvelá časť!! :)) Som zvedavá ako to bude pokračovať :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. konečne som sa dokopala a prečítala som si to !! :D
    Píš prosím ťa ďalšiu , pretožeee. Pretože !! :) Proste píš , rozumeno? :D

    OdpovedaťOdstrániť