Here we go again...

Zas ma depka kvári a potrebujem sa niekomu vyrozprávať, takže ak chcete tak si to prečítajte, ak nie tak kašlite na mňa :/


toto k tomu? :)
Prečo sa vždy niečo pokazí?
Prečo vždy keď som chvíľu šťastná a myslím si, že už bude dobre sa niečo pokazí a ja som zas na dne?
Prečo vždy hádžeme veci na niekoho iného?
Prečo vždy keď niekoho pri sebe potrebujeme, všetci sa nám vyhýbajú, všetci sú preč a nikoho nezaujímame?
Prečo keď potrebujeme podporu, tak sa od nás naši najbližší odvrátia?

Stačí chvíľa, moment, spomienka a všetky naše sny sa rozsypú ako domček z karát. Sny o mužovi, deťoch, rodine, dome, práci sa rozplynú vo vzduchu a ja sedím na posteli, plačem ako dieťa a nariekam prečo je život nefér. Raňajšia dobrá nálada sa rozplynie a miesto toho, aby som sa bavila s priateľmi som zavretá v izbe a rozmýšľam, čo som spravila zle.

Ostatní aj vidia, že vás niečo trápi, ale nespýtajú sa, nezastavia sa zistiť prečo sa neusmievate. A ak sa aj zastavia (a v skutočnosti ich to možno ani nezaujíma) a vy si vylejete srdce ani nepochopia prečo vás to trápi. Myslia si: "No čo. Veď aj mne sa to stalo." Ale nespomenú si na to, že aj oni vtedy potrebovali niekoho pri sebe.

Tak prečo sa doriti nezastavíme a nepomôže niekomu. Stačí úprimný úsmev, objatie, ... Toto ma dojme na 1D. Vždy ochotní objať, usmiať sa. Ale ja sa s nimi zrejme nikdy nestretnem.

 Moja vysnívaná práca? Herečka? Režisérka? Proste niečo s filmom. A zrejme sa mi to nikdy nesplní, lebo nemám dosť odvahy povedať to rodičom. Poviem si: "Musíš im to povedať, alebo aspoň naznačiť." Ale hneď ako na to príde, nasleduje jednoduché "neviem". A potom prednáška o tom, aby som vyyštudovala školu z ktorej sa zamestnám. Zrejme si predstavujú, že budem robiť v kanelárii, niečo s účtami a papiermi atď., ale ja to nechcem. Nedokázala by som tam obsedieť ani deň, nieto 30/40/50 rokov. Potrebujem pohyb, akciu, dobrodružstvo a chcem cestovať.  Nie robiť monotónnu prácu kdesi v riti makovej.
 Povedať to rodičom... možno by som to ešte zvládla, ale oznámiť to dedkovi - môžem sa ísť rovno zakopať. Jeho povaha - rýpe do každého, do všetkého a tak, že máte chuť vyskočiť z okna. Názorná ukážka: "Choď von, opáliť sa. Potom ti aj vyrážky zmiznú. Za mojich časov chalani/baby išli na opálených. Katula Bledula (:D)" A podobne. Toto bolo ešte slabý odvar - pridajte si ešte protivný úsmev a rozkazovačný tón. A potom začne aj tatino a ja naozaj nemám ďaleko od vyskočenia z okna.
Okrem toho tie kecy o tom, že mám si dávať pozor na to čo jem, lebo keď teraz naberem kilá potom ich už budem dávať ťažko dole. Lenže neuvedomujú si, že tú čokoládu jem aj kvôli nim, kvôli ich poznámkam, kvôli ich kecom. Mama práve zistila, že vážim o kilo viac ako ona, keď sa vydávala, a že gate, ktoré ona nosila, keď už mala 2 deti, ja teraz po výdatnej večeri nezapnem (inak som sa na tom skvele bavila :D)

http://www.youtube.com/watch?v=2VlfQ4WWcs4
 
A furt tie rodičovské kecy o škole, že musím mať dobré známky (hoci dobré je na 3 :)), lebo sa nedostanem na výšku. "Choď za ňou a spýtaj sa či ťa nevyskúša." Klasická veta v poslednú dobu. Nedokážu pochopiť, že na ŇU to neplatí. Pre vysvetlenie: proste učitelka z angliny si na mňa zasadla a ja som z nej a z jej hodín taká vystresovaná, že keď ma vyvolá tak ani neceknem. A to doma by som po anglicky dokázala napísať román (fajn až taká dobrá nie som, ale chápete :)). Vďaka týmto ich kecom som mala pokazené celé vianoce a vlastne celý prvý polrok. Kebyže mám to obdobie oznáčiť nejakou farbou, tak je to čierna. Čisto čierna, skrz-naskrz čierna. Vlastne preto som začala písať tieto poviedky - lebo som aspoň na chvíľu vypadla z reálneho sveta a utiahla som sa do sveta fantázie kde som si mohla predstaviť všetko možné...

Život nie je fér? Viem. Je ako húsenková dráha? Aj to už som zistila - raz si hore, raz dole, ale aj na tej dráhe je niečo čo vám pomôže dostať sa hore. Nie sme to my? Na to nech si odpovie každý sám.
Ráno som mala úžanú náladu a teraz sa topím v slzách. Predstavujem si, že raz budem mať niekoho takého, čo ma bude mať rád takú aká som. Že sa o mňa bude vždy zaujímať, nielen vtedy keď ma dobrú náladu a keď sa mu chce. Momentálne dosť pochybujem, že si nejakého takéhoto nájdem. Ja a chalani - to je ako plus a mínus. Proste nikto sa o mňa nezaujíma.


Mám taký pocit, že môj život skončí samotou. Nebudem mať muža, čo ma bude milovať, nebudem mať svoje krásne deti, nikto sa o mňa nebude zaujímať a skončím sama - stará dievka bez lásky...

Doriti prečo mám takú pesimistickú náladu. Je mi síce lepšie keď som sa vypísala a vyliala som si dušu, ale stále mám náladu pod psa. Grrrr. Ani nádavky nepomôžu, aby som sa cítila lepšie.

Ak ste sa niekto dočítali až sem, tak gratulujem a dúfam, že som vám nespôsobila nejakú psychyckú ujmu. No a nakoniec - toto vylievanie srdca bolo na niečo bolo dobré, lebo som vymyslela novú poviedku. Síce depresívna, ale aspoň niečo. Raz sa sem možno aj dostane :)

A úplne nakoniec sem chcem dať útržky z 2 kníh. Vždy ma to navodí do takej zvláštej nálady, ale istým spôsobom sa mi  páčia. Takže tu sú...

toto mi chodí po mysli :)
1. Nočný tieň

Po prvý raz som bola skutočne sama. Hľadela som do prázdna a usilovala sa nájsť aspoň iskričku nádeje. Riskovala som úplne všetko, aby som zachránila Shaya. Ležala som pokojne, zatvorila som oči a v duchu som uvidela jeho tvár. Spomenula som si na slobodu, aká ma zaplavovala v jeho náručí, na možnosť žiť inak, ako som si kedy predstavovala. Rozmýšľala som, či moje zajatie udusí tento sen... či vôbec niekedy bola šanca, že sa stane skutočnosťou.

Hrozilo, že sa utopím v zúfalstve, no bojovala som s ním, držala som sa jedinej myšlienky. Shay na ľúbi. Bude riskovať všetko, aby sa mohol ku mne vrátiť a aby ma zachránil. Pretože to je láska, či nie? Musí to byť láska.

2. Navždy

...Viem však, že počuje myšlienky v mojej hlave. Zatváram oči a myslím si: „Vravel si, že by si mi nikdy neublížil, ale pozri sa čo si mi spravil!!! Všetko si zničil, cely môj život, a načo? Aby som mohla byt osamela? Aby sa zo mňa na cely zvyšok života stala takáto obluda? Nenávidím ta – nenávidím ta za to, čo si mi spravil, nenávidím ta za to, čo si zo mňa spravil, nenávidím ta za to, že si bol taký sebecky!!! A už ta nikdy, nikdy viac nechcem vidieť!!!“

Zostavám sedieť s hlavou v dlaniach, rytmicky sa hýbem dopredu, dozadu a opieram sa o koleso môjho auta. Slova nechávam zo mňa len tak plynúť. „Dovoľ, nech som normálna, prosím chcem byt zasa normálna. Proste odit  a nechaj ma tak. Lebo ja ta nenávidím – nenávidím – nenávidím – nenávidím – nenávidím – nenávidím...“

Ked nakoniec dvíham oči, som obklopená tisíckami červených tulipánov. Ich mäkké akoby navoskovane lupene sa lesknú na rannom slnku. Je ich plne parkovisko a pokrývajú všetky auta. Pomaly sa usilujem postaviť na nohy. Oprašujem sa a ani sa nemusím obzerať, pretože viem, že ten, čo mi ich daroval je preč.