I Wish 26

Sóry, že som vás tak naťahovala :D Prosím koment :)

Alya

Rozhliadala som sa okolo seba. Stála som pri východe a hľadala som známu tvár. O chvíľu som ju našla a s úsmevom som k nej zamierila. Niall, zakuklený od hlavy po päty ma čakal v tmavom rohu, aby ho nikto nespoznal. Prišla som k nemu a on mi dal pusu.

„Poď. Čaká nás vonku Liam,“ povedal a vzal mi tašku. Vyšli sme von a nastúpili sme do auta.

„Čau, Liam,“ pozdravila som ho a on mi odkýval a ďalej volal s Danielle.

„Dokedy tu budeš?“ spýtal sa ma Niall a dal si dole okuliare a kapucu.

„Do 30. Chcem stihnúť Liamove narodky.“ Prikývol a usmial sa.

„Aspoň máme na seba viac času.“

„Hej, ale zajtra mám ten pohovor,“ namietla som.

„ A ja rozhovor v telke. Ale potom máme už iba doobedia v štúdiu.“

„To ja budem vtedy spať,“ uškrnula som sa.

„Zákeráčka! Nepodrývaj!“ Ja som však pokračovala.

„Pôjdem neskoro spať, vstávať budem na obed a ...“ nestihla som dokončiť, lebo ma Niall umlčal veľkou pusou.

„A celé poobedia stráviš v hoteli sama pokiaľ neprestaneš provokovať.“

Žiarivo som sa usmiala. „Porozmýšľam nad tým.“

„Potvora.“

Našťastie Liam zastavil pred hotelom, tak sme nemohli v našej „hádke“ pokračovať. Rozlúčila som sa s Liamom a spolu so znova zamaskovaným Niallom som vošla do malého hotelíka. Kým som si vybavila izbu, Niall sedel na gauči a snažil sa tváriť čo najmenej nápadne. Dostala som kľúče, vzala som si tašky a odteperila som sa k svojej izbe. Keďže sa mi nechcelo vybaľovať, nechala som tašky na zemi a hodila som sa na posteľ. Niall si ľahol vedla mňa a spoločne sme čumeli do stropu.

„Čo bude s nami?“ spýtal sa odrazu Niall. Otočila som sa k nemu.

„Ako to myslíš?“ Mávol rukou.

„No, čo bude s nami? Nechce sa mi skrývať, len aby som bol s tebou. Aj tak nás raz objavia.“ Odmlčal sa.

„Mne je jedno, kedy im to povieme. Viem, čo sa stane keď sa to dozvedia a myslím, že som na to pripravená.“ Chvíľu bol ticho a potom sa postavil.

„Potom niečo vymyslíme. Teraz poď. Pozývam ťa na večeru.“ V momente som bola na nohách.

„Len prosím nič luxusné a drahé.“ Prekrútil oči.

„Proste nerečni a poď.“ Ťahal ma za ruku celú cestu. Nakoniec sme skončili v malej talianskej pizzerí. Rozprávali sme sa tam až do polnoci. Potom sme zaplatili, teda Niall zaplatil a pomaly sme išli cez park k môjmu hotelu.

„Dúfam, že o takomto čase nepôjdeš sám domov.“

„Neboj sa. Zavolám Louisovi alebo pôjdem taxíkom.“

„Dobre tak dobrú noc,“ dala som mu pusu.

„Dobrú. A veľa šťastia zajtra.“

„Vďaka,“ usmiala som sa a zavrela som dvere.

Ráno som sa zobudila asi o pol ôsmej. Osprchovala som sa, nahádzala som na seba oblečenie a jemnú vrstvu mejkapu a išla som na raňajky. Hoci všetko vyzeralo lákavo, vôbec som na jedlo nemala chuť. Bola som taká nervózna, že som nakoniec vypila iba čaj. Na deviatu som si zavolala taxík a už o trištvrte hodinu som stála pred školou. Na recepcii mi znudená peroxidovaná blondína povedala číslo dverí a ja som – ako inak – ešte 10 minút blúdila po chodbách. Dve minúty pred 10. som konečne našla správne dvere a za moment som sedela v kancelárii staršej pani s ktorou som sa nasledujúcu hodinu rozprávala o svojich „tanečných úspechoch.“

Niall

Sedel som v maskérni a čakal som, kým na mňa nanesú ten nenávidený mejkap. Zrazu mi zazvonil mobil. Pozrej som na displej. Alya. Pozrel som na štylistku prosebnými očami.

„Toto musím dvihnúť,“ povedal som jej a ona iba prikývla a išla preč.

„Áno? Ako si dopadla?“ opýtal som sa hneď ako som dvihol.

„Zobrali ma! Chápeš? Oni ma zobrali. Od októbra som študentkou jednej z najprestížnejších londýnskych škôl,“ kričala celá natešená. Stavím sa, že to počula polka mesta.

„Hovoril som ti to. Takže sa sem hneď sťahuješ, jasné?“

„Spoľahni sa.“

„No len aby. Mne ide za chvíľu ten rozhovor, takže musím ísť. Ideš späť do hotela?“

„Nie dohodli sme sa s babami, že vás ideme k Dan pozerať.“ Zasmial som sa.

„Fajn, tak večer k tebe prídem.“

„Okej, teším sa. Papá.“