I Wish 25

 Sorry, že som včera nepridala, ale mala som napilno :D Enjoy!

Domov som prišla až na obed. Mama bola v práci, tak som sa vybalila a išla som si spraviť jesť. Po jeden a pol týždni reštauračného jedla mi domáca strava padla vhod. Nakoniec som spravila aj koláč, ale ako inak som polku plechu zjedla ešte skôr ako prišla mama domov. Asi ma Niall nakazil. Okolo piatej prišla mama domov.

„Tak hovor, zlatko! Ako bolo?“ začala hneď vyzvedať.

„Úžasne! Raz tam pôjdeme spolu.“ Zažiarili jej oči.

„A mám peniaze na tú piatkovú splátku,“ dodala som. Úsmev razom povädol a nahradilo ho prekvapenie.

„Ako?“

„Lebo som aj tancovala, aj robila choreografiu. Dostala som vlastne 2 platy. Rayen okrem toho povedal, že ešte určite dostanem ponuky. Splatíme tie dlhy.“

„Nie. Nemôžem tie peniaze od teba prijať. Sú tvoje, TY si ich zarobila. Tieto dlhy sú moje.“

„Nevymýšľaj si! Som tvoja dcéra tak sú aj moje. A keď ti to vadí, že ich platím za teba tak mi to potom splatíš. Jasné?“ Iba smutne prikývla.

„Fajn, tak im tie peniaze idem poslať.“

Pustila som počítač a poslala som im peniaze, čo požadovali. Musela som k tomu pripísať, že je to z môjho nového účtu, ktorý som si založila v Londýne. Začala som rozmýšľať, že si rovno pošlem prihlášku na vysokú, ale najprv som sa o tom chcela porozprávať s mamou. Zišla som do kuchyne a opatrne som začala.

„Mami? Vieš, rozmýšľala som nad školou.“ Zdvihla hlavu a usmiala sa.

„Pôjdeš do Londýna na umeleckú?“

„Odkiaľ vieš?“ Sadla som si na stoličku.

„Vždy si rada tancovala a počas posledných rokov si na to nemala veľa príležitostí. Okrem toho si sama hovorila, že ešte dostaneš nejaké ponuky a na to aby si sa dostala vyššie potrebuješ školu. Ak náhodou aj nejakú tú ponuku dostaneš, tak to budeš mať blízko a nebudeš musieť stále chodiť hore-dolu. A pokiaľ viem, tak v Londýne býva aj ten tvoj Niall.“ Usmiala som sa.

„Takže tam môžem ísť?“ Zasmiala sa.

„Som síce tvoja mama, ale toto je tvoja voľba. Ak tam chceš ísť, tak áno, súhlasím s tým.“ Mykla plecami. „Aj tak som stále v práci.“ Hodila som sa jej okolo krku.

„Ďakujem! Ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem!!!“

Vybehla som do izby, vyplnila som prihlášku a odoslala som ju. Teraz len počať, či zavolajú.

O týždeň

Bolo podvečer a ja som polievala vyschnutý trávnik. V druhej ruke som držala mobil a čakala som, kým mi Niall zavolá. Odložila som hadicu a sadla som si na schody. Chvíľu som iba tak sedela a pozerala na západ slnka a keď mi zazvonil mobil, zdvihla som ho bez toho, aby som naň pozrela.

„Ahoj.“

„Dobrý deň. Je tam Alya Price?“

„Áno. O čo ide?“

„Som Amelia Brownová z Londýnskej umeleckej školy. Chcela by som si s vami dohodnúť pohovor pokiaľ by to bolo možné.“ Takže ma možno prijali!

„Samozrejme.“

„Dobre. Takže povedzme 25. Augusta?“ Vbehla som dnu a pozrela som ssa do kalendára.

„Hmm... myslím, že to môže byť.“

„Výborne. Tak povedzme o 10:00. Iba prídete do školy na recepciu a spýtate sa na mňa.“

„Dobre. Dovidenia.“

„Dovidenia,“ povedala a zložila. Chvíľu som iba tak stála a potom som sa zbehla dole.

„Mami! Pozvali ma na pohovor!“ zahučala som na celý dom.

„To je skvelé. No vidíš, a si tam,“ usmiala sa a vrátila sa ku knihe. Mala som skvelú náladu, tak som hneď zavolala Niallovi. Zdvihol to hneď.

„Áno?“

„Pozvali ma na pohovor!“ vybafla som naňho bez pozdravu.

„Čo? Počkaj. O čom hovoríš?“ Hops, ja som mu nepovedala, že som sa tam prihlásila.

„No podala som si prihlášku na tu vysokú a dnes ma pozvali na pohovor.“

„Super. Takže sa uvidíme, nie?“

„Hej. Teším sa!“

„Aj ja. Ľúbim ťa.“ Srdce mi zamrelo. Prvý krát mi povedal, že ma ľúbi.

„A ja teba,“ povedala som s úsmevom a rozlúčili sme sa. To čo som povedala bola pravda. Neviem, kedy som to začala cítiť, ale uvedomila som si to až teraz. S úsmevom od ucha k uchu som sa hodila na posteľ a nemohla som sa dočkať, kedy ho znova uvidím.