I Wish 10

Strašne sa chcem podakovať za všetky komenty čo mi tu nechávate :) viete ako to dokáže povzbudit? 
No, neviem kedy bude ďalšia časť, lebo už 2 dni jednu píšem a ešte stále nie je hotová... dopíšem  ju možno zajtra na chémii... alebo estetike :P Ešte jedna vec - v piatok a sobotu nič nepridám, bo som preč. Vrátime sa v nedelu večer takže je dosť možné, ze ani vtedy nič nepridám. :/ No dosť mojich táranín - čítajte (a berte túto časť s rezervou, bo som ju zbúchala za polhodinu :D)

 

Niall

Večer sme sa s Alyou dohodli, že mi zavolá hneď ako zistí výsledky. Či budem mať interview, koncert, autogramiádu... bolo mi to jedno. Ráno som vstal, osprchoval sa, obliekol sa a išiel dole na raňajky. Akosi mi nebolo do reči, ale keď som uvidel Zayna s jahodovou marmeládou vo vlasoch, začal som sa smiať. Zvláštne, že si to ešte nevšimol, lebo zvyčajne prvá vec čo spraví po tom ako vstane je, že sa pozrie do zrkadla.

„Nevonia tu niečo ako jahody?“ spýtal sa Zayn, ale to sa smiali aj Liam a Harry. Louis sa vynoril za Zaynom a zákeracky sa uškŕňal. Liam nevydržal pohľad na trápiaceho sa Zayna a ukázal na vlasy. Zayn si tam šáhol a ja s Harrym sme sa v kŕčoch válali po zemi pri pohľade na Zaynov pohľad.

„LOUIS!!! JA ŤA ZABIJEM!“ vykríkol a začal Louiho naháňať.

Do štúdia sme samozrejme prišli neskoro, lebo Zayn nebol ochotný odísť kým nebude mať perfektné vlasy. To znamenalo polku šampónu a celý jeden lak na vlasy. Všetci sme však mali dobru náladu (teda myslím, že Zayn ani veľmi nie) tak nám nevalilo ani Paulove nadávanie (niezeby nám niekedy vadilo J). Až po zistení, že dnes máme koncert a autogramiádu v novom nákupnom centre, plnom ujačaných fanyniek, nám trocha ochabla.

Akurát som sa podpisoval nejakej plačúcej fanynke na ruku, keď mi prišla esemeska od Alye.

„Call me! Please fast!“ Asi som sa zatváril divne, lebo ma drgol Harry.

„Vas happenin?“

„Ehm, Alya.“ Pochopil.

„Tak jej bež zavolať. Tie dve minúty to prežijú,“ povedal a kývol hlavou smerom k zástupu dievčat. Prikývol som a zdvihol som sa zo stoličky. Zašiel som dozadu a zavolal Alyii. Zdvihla to okamžite.

„Hi.“ Jej hlas znel neisto.

„Hi, vas happenin?“

„Ja... mám to štipendium.“

„ÁNO!“ od radosti som vyskočil asi dva metre. Asi som to zvolal trocha moc nahlas, lebo všetci sa na mňa pozerali. Bolo mi to ukradnuté.

„Ja som to vedel. Vedel som, že ho dostaneš. Ale čo sa deje? Ty sa netešíš?“

„Jasné, že sa teším, len sa mi to ešte nedostalo do mozgu. Inak, kde si? Je tam hlučno.“

„No, momentálne som na autogramiáde.“

„Čo?! Tak ťa nebudem rušiť. Večer si ešte zavoláme. Mne to zatial doputuje do makovice. Teda dúfam. Ahoj.“

„OK. Čau.“ Zložil som a rýchlo som sa vrátil k chalanom. Sadol som si na svoje miesto a začal som podpisovať kôpku našich fotiek.

„Tak?“ chalani na mňa spýtavo pozerali.

„Má to v kapse,“ šepol som a venoval sa fanynke predo mnou. Chalani sa zatvarili spokojne a viac sa nepýtali.

Alya

Niall zložil a ja som sa znova pozrela na tabulu. Nie, to nie je možné. Prečítala som si ten riadok ešte raz: Alya Violett Price – Anglický jazyk: A+, Francúzsky jazyk: A+, Matematika: A+, Dejepis: A+, NoS: A+  (Náuka o spoločnosti pre nechápajúcich :)). Pozrela som na ďalší papier: Štipendium získava Alya Violett Price. Asi sa mi sníva. Odfotila som si oba papiere na mobil – Niall to bude chcieť vidieť čierne na bielom.  Aj mama. Dúfam, že to nie je sen.